Základná škola
A. H. Škultétyho
Veľký Krtíš

projekty

Informácie
o spracovaní osobných údajov

Výročné správy

Pedagogicko-organizačné pokyny na školský rok 2019/2020

Smernica o určení postupu pri oznamov. protispoločen-skej činnosti

Školský vzdelávací program

Žiaci triedy 3. C počas výučby online, v spolupráci s pani učiteľkou Mgr. Z. Milatovou sa zapojili do projektu Ďakujeme. Vypracovali videopozdrav pre všetkých tých, ktorí sú v práci, aby sme my mohli zostať doma.

Video si môžete pozrieť vo videokronike.


Ďakujeme!

V škole využívame netradičné formy vyučovania a internet je nám je v tomto veľmi nápomocný. Rovnako, ako iné moderné technológie. Žiaci nie sú skúšaní, skôr chcú prezentovať, čo sa doma naučili. Ako pochopili nové učivo, ktoré im pani učiteľky, tiež cez internet, podali. Pani učiteľka (zástupkyňa riaditeľa) Mgr. Z. Balová nám poslala videá, kde si žiaci utvrdzovali učivo o kruhu a jedna žiačka si zarapovala naučenú básničku. Pozrite si vo videokronike...


Učíme sa doma

Aktivity v našej škole

Lucia Prháčková, 9.A


,,Korona prázdniny”

alebo núdzový stav?


Každý nech si to volá po svojom. Niekto to má, ako sa povie ,,na saláme”, zatiaľ niekto vykupuje v panike čokoľvek. Vo svete momentálne vládne panika a stres. Dokedy to tak bude?

Ľudia si to neuvedomujú. Teraz. Nebudú si ani potom. Ľudská hlúposť a nezodpovednosť nemá hraníc. Vždy si za to môžeme sami. Nikdy sa nevieme ponaučiť z minulosti. Koľko bolo týchto vírusov a chorôb? Sociálne siete pohltil melancholický "mood". Prečo si to ľudia neuvedomili skôr? Museli čakať, kým nezačnú umierať tisíce ľudí? Mnoho ľudí by ma asi odsúdili za tento názor, ale je to tak. Umrieme. Všetci. Je jedno či na koronavírus, hladomor alebo čokoľvek iné. Áno, ešte nechcem zomrieť, ale verím na osud. Hovorí sa, že bude ako bude. Ak sa má táto situácia zlepšiť, tak sa zlepší. Je to tak jednoduché. Možno príroda chce, aby sme si len uvedomili, ako jej ubližujeme. Možno je to len hlúpa hra ľudí, ktorí chcú vytriediť ľudstvo. Možno...

Ďalší problém v tomto období je škola. Je to naozaj ťažké. Veľakrát zabudnem odovzdať nejakú úlohu, pretože sa mi to každým dňom kopí. Niekedy mám z toho neskutočný zmätok. Vyhovuje mi oveľa viac učenie v škole. Mám dni, kedy to vôbec nemám zorganizované a dostanem nervy. Totiž mojou slabou stránkou je výbušnosť. V škole mi zas spôsobujú nervové zrútenia učitelia a aj poniektorí žiaci. Tú školu však zvládam viac ako toto doma.

Zozačiatku som sa tešila, že si oddýchnem od školy, lenže nakazených ľudí bolo každým dňom viac. Táto situácia ma desí, to nepopieram. Ale čo mi pomôže, ak budem v strese? Áno, ľudia umierajú. Každý deň. Je mi to ľúto. Častokrát sú to nevinní ľudia. Smrť si jednoducho nevyberá, koho si vezme. Bohužiaľ.

Tieto momenty mi vzali úplnú nádej, že sa ľudia budú chovať ako ľudia. Z jednej strany vidím, že sa snažia. V mnohých krajinách je to už teraz zbytočné. Slovensko nie je na tom až tak zle, lebo sme ako národ začali konať včas. Možno sa nám to vyplatí.

Po tomto všetkom sa možno ešte vrátime do školských lavíc našej "starej dobrej" školy. Budeme môcť ísť aj inam ako zvyčajne. Po čase budeme môcť vyhodiť rúška (v ktorých sa tak príšerne dýcha). Základka mi bude asi trochu chýbať. Teraz nám vlastne nezostáva nič iné, len mať nádej. Nádej, že toto všetko ustane. Každý sa vráti k svojmu bežnému životu, k svojej rutine. Znovu budeme tými istými hlúpymi tvormi, ako aj doteraz. Ale to sme my, ľudstvo, ktoré sem-tam dokáže niečo ľudské. Alebo inak, užitočné.

Eliška Hudecová, 9.A


Ako sa "korona prázdniny"

zmenili na karanténu strachu

 

Piatok, 13. 3. 2020. Piatok trinásteho, ktorý si budem dlho pamätať. To bolo radosti. Deti odchádzajúce zo školy, takmer každé úsmev „od ucha k uchu". Výnimkou som nebola ani ja. „Konečne trochu oddychu," hovorila som si. Nejeden z nás si myslel, že o dva týždne sme späť.

Skutočná situácia je omnoho horšia. Hlavou mi neustále behajú myšlienky, ktoré na mňa, ako na úzkostlivú osobu nevplývajú dobre. Situácia, ktorú vidíme napríklad v takom Taliansku alebo Španielsku je na zaplakanie. V Španielsku zomrie za šesť minút jeden človek. Zdravotníctvo v týchto štátoch zažíva najväčší kolaps za posledné desaťročia. To všetko kvôli tomu, že sme neviditeľného nepriateľa nebrali vážne a podcenili ho. Nikto si nemyslel, že to dopadne takto katastrofálne. Pred dvomi týždňami sme si rozprávali vtipy o koronavíruse. A čo dnes? Mnohí dúfame, modlíme sa a prosíme za to, aby sa situácia na tomto svete vrátila naspäť do normálu.

Doma som sotva týždeň, no škola mi chýba. Som spoločenský typ človeka, čo znamená, že milujem byť medzi ľuďmi. Málokto sa po tak krátkom čase chce vrátiť opäť do školy. Škola na mnohých vplýva stresom a deťom sa hnusí, no mne nie. Dobre, možno občas. Všeobecne sa však do školy teším. Učenie doma ma nebaví. Často je to len nudné prepisovanie, alebo nebodaj učenie v štýle „snažte sa to pochopiť". Občasne však dostaneme aj kreatívne úlohy, ktoré si ja ako milovník písania textov celkom dosť užívam. Inak je to bieda. Úlohy robím z povinnosti a nebaví ma to. Nedokážem sa naladiť na svoj školský režim. Doma sa „vzdelávam" v pyžame a viac ma to unavuje, než učí, avšak taká je situácia, a ja som veľmi „malá ryba" na to, aby som to akosi zmenila.

Koronavírus mi zobral mnoho. Strach, ktorý prežívam sa nedá opísať. Bývame spolu so starými rodičmi a pomyslenie na to, že by sa im mohlo niečo stať ma desí. Valia sa na nás nepriaznivé a negatívne správy, slovo koronavírus sa na nás rúti z každej strany. Priznávam sa k tomu, že rada čítam správy a nové informácie ma lákajú. Upozornenia o tom, koľko  nakazených ľudí pribudlo sa na „SME-čku" kopia. Čoraz častejšie však na mňa prichádza chvíľa, kedy všetky upozornenia vypnem, zapnem si nejaký dobrý seriál alebo film a tvárim sa, že sa nič nedeje. Vyvoláva to vo mne akýsi pocit voľnosti a pocit toho, že je všetko v poriadku. Tento vírus mi ho naopak vzal. A dennodenne sa o mojich blízkych  a seba obávam.

Po zamyslení som však prišla na to, že mi tento vírus niečo dal. Ako je možné, že mi niečo  tak zničujúce a katastrofické niečo dalo? Už dlhšie sa riadim pravidlom, že všetko zlé je na niečo dobré. Začala som si viac vážiť veci. Viac a viac si uvedomujem, že materiálne bohatstvo, ktoré bolo pre mňa tak dôležité, mi v tejto situácii vôbec nepomáha. Načo mi je plná skriňa oblečenia, keď vonku ľudia neúspešne bojujú proti neviditeľnému protivníkovi a o chvíľu vypukne obrovská ekonomická kríza? V tomto smere mi všetok ten strach z koronavírusu niečo dal. Začala som si viac vážiť čas s rodinou (aj keď je toho času teraz dosť ;P). Ponorková choroba sa u nás dostatočne prejavuje, avšak stále dokážeme myslieť pozitívne a prejavovať naše humorné „ja". Aj keď nie sme všetci spolu, snažíme sa spolu komunikovať cez sociálne siete.

Veľmi ma mrzí, že moja sesternica a teta nemôžu byť niekde bližšie. Madrid je epicentrom koronavírusu v Španielsku. Obidve ho pravdepodobne prekonali, avšak sú v štádiu rekonvalescencie. Sme v dennom kontakte. V Španielsku začali mŕtvoly odvážať na zimný štadión a hukot sanitky je počuť celý deň. To sú slová, z ktorých mrazí. Verte mi, nechcete mať niekoho tak blízkeho v štáte, ktorý je takto sužovaný koronavírusom. Je to obrovský strach, ale aj súcitenie, keďže ľudia v takýchto štátoch to znášajú veľmi zle.

Zaslúžil si tento svet takúto chorobu? To je otázka, ktorú si kladie mnoho ľudí. Môj názor na túto otázku je veľmi nejasný. Je to vírus, ktorý obmedzuje slobodu, ničí plány ľudí, berie radosť zo sveta a šíri úzkosť a paniku. Určite si ľudstvo zaslúžilo studenú sprchu, aby sa prebralo, ale až takúto? Chápem, takto to ďalej nešlo a teraz hlavne verme, že my ľudia to konečne pochopíme. Konzumný spôsob života a bezohľadnosť ľudí nemali hraníc. Teraz by sme sa mali správať  hlavne ohľaduplne, ostať doma a chrániť seba i ostatných.

V týchto časoch by sme mali hlavne dúfať. Dúfať v to, že tento svet dokáže poraziť túto hnusnú pliagu, a taktiež zvládnuť ekonomickú krízu, ktorá sa neodvratne blíži. Bude to veľmi ťažké, avšak ťažšie je pomyslenie na to, že toto je „nácvik" situácie, ktorá nastane pri klimatickej kríze, ktorá bude omnoho horšia. A pokiaľ sa svet nezastaví, klimatická kríza sa bude čoraz viac približovať.


Bianka Sandová, 9.A


Korona


Najčastejšie slovo, ktoré sa teraz používa v našej rodine je KORONA. Človek, ak by nevedel, čo to slovo znamená, myslel by si, že je to meno nejakého speváka či kapely.  Ale nie je. Je to nepriateľ, ktorý zmenil celý môj život. Nepriateľ, ktorého nevidím, ale bojím sa ho.

Na začiatku  roka, keď som započula, že nejaký vírus zasiahol Čínu, nevenovala som tomu veľkú pozornosť. V tom čase som mala obavy, ako napíšem monitor, aby som mala jednoduchší výber strednej školy. Potom či Carolina Hurricanes vyhrá alebo či pôjdem na hokej do Zvolena. Vtipy o KORONE kolovali po internete a ja som celú situáciu nebrala vážne. Mamina nakúpila prezieravo dezinfekčné mydlá a čistiace prostriedky. Pripadalo mi to veľmi hysterické.

Ale všetko sa zmenilo v piatok 6. marca. Očakávala som príchod KORONY, ale dúfala som, že príde o niečo neskôr. Túto nepríjemnú správu mi oznámila Eliška v škole. Zostala som prekvapená a neveriacky som krútila hlavou. Prvé, čo mi napadlo, bolo, aby sa začali, čo najskôr robiť opatrenia, aby sme neskončili tak ako v Číne. O týždeň na to sme čakali na rozhodnutie krízového štábu, či budú školy od pondelka 16.03. zatvorené. Moje prianie sa splnilo a v piatok 13.3. som spokojne odišla zo školy s tým, že si oddýchnem na dva týždne od učenia, spolužiakov a od nátlaku na monitor.

Som doma druhý týždeň a zisťujem, že karanténa mi nevyhovuje. Cez prázdniny som tiež bola zavretá doma a nevychádzala som väčšinou von, ale rodičia ma stále brali na nejaké výlety, nákupy alebo len tak do kina. No situácia teraz je veľmi zložitá. Každý deň dostávame minimálne štyri úlohy, ktoré robím na poslednú chvíľu. Zisťujem, že mi začínajú chýbať niektorí spolužiaci - nemám sa s kým porozprávať. Ale musím priznať, že mi chýba aj podrobnejší výklad učiva. A samozrejme aj učitelia a ich vtipy.

Čím sa zvyšujú počty nakazených, tým sa zvyšujú aj moje obavy. Mám starých rodičov, ktorí sú v rizikovej skupine. Starkú v Pôtri som nevidela už mesiac a podľa všetkého ani netuším, kedy ju uvidím najbližšie. Ale najhoršie na tom je to, že aj ja sama som v ohrození. Ak by som náhodou dostala KORONU a nádcha by bola ako prvý príznak, tak na druhý deň mám s veľkou pravdepodobnosťou zápal priedušiek. A to, čo by nasledovalo si ani neviem predstaviť.  Vlastne ani nechcem.

Nenávidím KORONU za to, že mi zobrala časť 9. ročníka, obrala o spoločenský život, o zážitky v škole a hlavne o záverečnú časť sezóny v hokeji, či už tu u nás na Slovensku alebo v zámorí. Zrušila mi moje plány na tento rok ako MS v hokej do 18 rokov, na ktoré sme mali ísť cez veľkonočné prázdniny a taktiež  MS v hokeji, ktoré sa mali konať vo Švajčiarsku. Cez leto sme mali naplánovanú dovolenku do Grécka, ktorú sme museli kvôli KORONE vypustiť z hlavy.

Neviem, čo bude o mesiac, o dva. Neviem ani kedy pôjdem do školy. Neviem, či budeme mať rozlúčkovú a neviem, ako pôjdem na strednú školu. Vlastne neviem nič, čo bude. Ale pevne verím, že raz sa to skončí a všetko sa postupne vráti späť do normálu. Možno sa ľudia zmenia, keď si dajú dole rúška a nebudú brať každodenný bežný život ako samozrejmosť.